Kúsok od blízkej Ilavy sa nachádza jeden krásny ikonický kopec. Ponúka zo svojho vrcholu nádherný kruhový výhľad a výstup naň je pre mnohých turistov potešením. Chodíme sem pomerne často už dlhé roky a stále sa sem znova tešíme. Aj dnes sme sa rozhodli, že ideme pozrieť na Vápeč. Prijmite naše pozvanie, poďte s nami.
Celkový čas: 2,5 hod.
Vzdialenosť: 5 km
Prevýšenie: 475 m
Typ výletu: pešia turistika pre celú rodinu
Začiatok trasy: horný koniec dediny Horná Poruba
Naša turistická partia sa stretáva na dohodnutom mieste na parkovisku na konci dediny Horná Poruba. Na Vápeč vedie viacero ciest, my máme najradšej práve túto. Pri aute si obúvame turistické topánky, berieme ruksaky a vydávame sa smerom ku kopcu. Zo začiatku nejdeme po značenej ceste, napojíme sa na ňu neskôr. Po vyšliapanom chodníčku, ktorý nás vedie okolo ovocných stromov, sa blížime k lesu.
Vykračujeme si po pasienku, kadiaľ vedie jeho krajom chodníček. Kedysi sme tu stretli aj pasúceho sa koníka, alebo iné domáce zvieratá. Sme stále blízko záhrad posledných domov v dedine. Pred nami sa v pozadí týči náš obľúbený kopec. Tešíme sa pohľadom na skalnú špičku na jeho vrchole. Decká skúšame, či už vidia vrcholový kríž. Čaká nás približne hodinový výstup.
Po lúke sa dostaneme až k lesu. Hneď na jeho začiatku je umiestnená infotabuľa, podľa ktorej sme práve na začiatku náučného chodníka. Vchádzame do lesa a po chodníčku pokrytom ihličím si ideme popri potoku našim smerom. Po približne 200 metroch prebehneme cez lávku potoka na jeho druhú stranu a úzkym priechodom z lesa vyjdeme na poľnú cestu. Tu sa napájame na červenú turistickú značku, ktorá nás povedie až na vrchol. Prechádzame okolo prameňa, ktorý po ľavej strane cesty vyviera priamo zo skaly. Osviežime sa a pokračujeme až po peknú drevenú tabuľku. Tá nás posiela odbočiť doľava.
Vchádzame do národnej prírodnej rezervácie a ideme konečne na to. Až tu začína poriadny kopec a končí lážo-plážo prechádzka 🙂 V tomto úseku ideme popod vysokými statnými stromami, ktoré aj počas horúceho leta poskytujú príjemný tieň. Sledujeme na stromoch červené značky a škriabeme sa nahor.
Aby sme všetci z partie v pohode vládali, musíme držať správne tempo. Nie sme na pretekoch, ale zase nie sme ani šuchtaví. Pokiaľ chodíme s deťmi, je dôležité tempo neprepáliť, aby sme im to neznechutili. Toto všetko samozrejme ovládame a pozornosť deckám neustále zamestnávame všetkým možným aj nemožným. Potom ani nevieme ako, a sme hore. Prichádzame na strmý úsek, na ktorom sú vybudované schodíky. Lepšie povedané vysoké schodiská. Aspoň sa máme na čom zabávať, že ledva na ne dokážeme zdvihnúť naše už trošku unavené nohy. Po chvíli prichádzame k prameňu, pri ktorom sú drevené lavičky. Akoby ich tu pre nás spravili, pretože nám akurát padnú vhod. S vďakou si sadáme a málinko odpočívame.
Prichádza úsek, na ktorý sa tešíme. Vychádzame po chvíli z lesa a sme pod skalami. Začínajú sa nám otvárať krásne výhľady do diaľav. Opatrne sa presúvame popod skaly po kamenistom chodníčku a pokračujeme nahor až do sedla Palúch. Tu odbočujeme doľava a okolo hlbokej rokliny prichádzame do cieľa našej cesty nahor. Deťom ukazujeme malú jaskyňu pod vrcholom, v ktorej „spáva medveď“. Posledné metre strmého výstupu po skalách a sme pri kríži.
Uf, to je úľava. Zdolali sme to! Rozhliadame sa od kríža navôkol a tešíme sa z dnešného krásneho dňa. Dlho sa na vrchole nezdržíme, lebo tu dosť fúka vietor. Je tu aj viac ľudí a každý sa chce pofotiť. Ideálne miesto na odpočinok je tesne pod vrcholom na plošinke, kde sa aj my presúvame. Je tu neskutočná pohoda, krásne oddychové miesto. Dáme si občerstvenie, prezlečieme si mokré tričko a relaxujeme.
Dalo by sa tu vydržať veľmi dlho, lebo je tu veľmi príjemne. Po načerpaní síl a po zapísaní do vrcholovej knihy sa vydávame na cestu späť. Skontrolujeme ešte raz jaskyňu, či sa do nej už náhodou nevrátil ten náš medveď a pomaly ideme dolu kopcom. Deťom vysvetľujeme, že najviac úrazov sa stáva práve počas cesty späť, pretože turisti už nie sú natoľko sústredení. Naviac si chybne myslia, že kopec bol zdolaný a už je to OK. Koniec je ale až po úspešnom návrate do „základného tábora“. Dolu kopcom sa naviac ide menej bezpečne ako smerom hore. My toto všetko vieme a sily máme preto rozvrhnuté aj na cestu späť.
Vraciame sa z vrchu po tej istej ceste, akou sme išli hore, až k autu. Cesta späť nám vždy ubehne tak akosi rýchlejšie a ani sa nenazdáme, a sme dolu. Veselo si vykračujeme, rozprávame sa o veciach, na ktoré nemáme inak počas pracovného týždňa čas a užívame si spoločne strávené chvíľky v peknej prírode. Prichádzame na parkovisko k autám a posledné pohľady venujeme nášmu dnešnému kopcu. Rozlúčime sa s kamarátmi a hajde domov.
Trasa nášho výletu znázornená na mape.
Realizované s podporou Ministerstva dopravy a výstavby SR.
