Významnou, legendami opradenou osobnosťou mesta Trenčín, je uhorský palatín a taverník, trenčiansky župan, feudál, oligarcha a politik Matúš Čák (okolo 1260 – 18. 3. 1321 Trenčín).
Aj napriek tomu, že nekonsolidované pomery brzdili rozvoj hospodárstva i spoločnosti a neustále vojny decimovali obyvateľstvo, Čákovi táto rušná doba umožnila žiť dlhší čas nezávisle od panovníka, získavať pocty, hodnosti a majetky.
Ovládol veľkú časť Slovenska, vlastnil niekoľko desiatok hradov a majetky v mnohých stoliciach. Od roku 1296 si za sídlo zvolil hrad v Trenčíne, kde si zriadil dvor na spôsob uhorského kráľovského dvora a počínal si ako samostatný panovník až do svojej smrti v roku 1321. Pre štúrovskú a matičnú generáciu sa stal romantickým hrdinom slovenskej minulosti a „Zem Matúšova“ prototypom slovanského kniežatstva.
Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov, asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier„, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť, od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc nebola zlomená, ale odišiel bez dôstojného dediča a nástupcu.
Aj napriek tomu, že nekonsolidované pomery brzdili rozvoj hospodárstva i spoločnosti a neustále vojny decimovali obyvateľstvo, Čákovi táto rušná doba umožnila žiť dlhší čas nezávisle od panovníka, získavať pocty, hodnosti a majetky.
Ovládol veľkú časť Slovenska, vlastnil niekoľko desiatok hradov a majetky v mnohých stoliciach. Od roku 1296 si za sídlo zvolil hrad v Trenčíne, kde si zriadil dvor na spôsob uhorského kráľovského dvora a počínal si ako samostatný panovník až do svojej smrti v roku 1321. Pre štúrovskú a matičnú generáciu sa stal romantickým hrdinom slovenskej minulosti a „Zem Matúšova“ prototypom slovanského kniežatstva.
Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov, asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier„, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť, od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc nebola zlomená, ale odišiel bez dôstojného dediča a nástupcu.
