Obete fašizmu v Trenčíne

Narodil sa 11. novembra 1905 v Uhrovskom Podhradí, mlynár, ženatý, naposledy bytom v Slatinke n/Bebravou. Pochádzal z maloroľníckej rodiny. Mal iba 11 rokov, keď úplne osirel. Učil sa za mlynára. Vždy spomínal, že mu bolo najťažšie prežívať sviatky, keď učni išli k rodine a on nemal kam. Po vyučení pracoval ako mlynársky pomocník. V roku 1939 sa oženil a o dva mesiace nastúpil na prezenčnú vojenskú službu. Slúžil však len tri mesiace. Po návrate domov mu mlynár ponúkol do prenájmu mlyn. Bolo to pre neho dosť nevýhodné, lebo nájomné bolo vysoké.

Podlucký podporoval partizánske hnutie. Zásoboval múkou 9. a 10. prápor partizánskej brigády Jána Žižku. Bol ich významným organizátorom zásobovania. Keď bolo SNP zatlačené do hôr, odišiel do hôr aj on, kde sa s partizánmi zúčastňoval bojových akcií. Pre nemcov a gardistov bol hľadanou osobou, pričom prenasledovali aj jeho rodinu : manželku s dvoma deťmi. Jeho manželka ho vo všetkom zastupovala a partizánov zásobovala aj ďalej.

Dňa 11. novembra 1944 prišiel Podlucký pozrieť domov. To využili gardisti a hlásili to Nemcom do Horných Motešíc. Tí v noci obsadili obec Slatinku nad Bebravou, hlavne mlyn a Jána Podluckého s viacerými občanmi zaistili a odvliekli do väznice v Trenčíne. Všetci okrem Jána Podluckého sa po dlhšom väznení vrátili. Toho po niekoľko týždňovom mučení a vyšetrovaní Sicherheitsdienstu dňa 28. decembra 1944 na Brezine popravili.

Na tele mal stopy trýznenia, roztrieštenú pravú kľúčnu kosť a v dutine hrudnej rozsiahly krvný výron. Príbuzní si ho odviedli a pochovali na cintoríne v Dežericiach.

Slovami jeho manželky:

Adam Poruban, môj muž, sa narodil v roku 1913. Vyučil sa za krajčíra a mal samostatnú živnosť v Trenčíne. Prevádzal ju v neveľkej prenajatej miestnosti, lebo v Malých Stankovciach, odkiaľ pochádzal, nenašiel si k práci vhodného miesta. Tu som začas bývala a s ním aj ja, no ťahalo nás to len do rodnej obce – do Malých Stankoviec. V roku 1943 sme sa presťahovali do nového domčeka, ešte nebol ani dobre vyhotovený, aj s deťmi. Ťažkostí bolo dosť. Ale muž bol pracoviťý, mali sme sa radi a verili sme, že i dom dáme dajako do poriadku i deti si odchováme. Lenže nebolo to také jednoduché. Bola vojna a tá nám komplikovala život. Muž často odchádzal do Trenčína, aby si pozháňal materiál potrebný k práci. Ja som opatrovala deti – Dušana i mladšiu Vierku a pomáhala manželovi ako som mohla. Raz len, bolo to dajako koncom zimy 1944, mi pri návšteve sesternica dôverne povedala vec, ktorá ma ohromila: „Vieš Olinka, že Tvoj muž pomáha pri zásobovaní partizánov?“. Nevedela som to, ba ani netušila. Sesternica, ktorej muž bol dôstojníkom ma prosila, aby som dávala na svojho muža pozor, aby ho nestihlo nešťastie. Prikazovala väčšiu opatrnosť. Ale akú opatrnosť? Muž sa ani predtým, ani potom s ničím nezdôveril. Darmo som ho pozorovala i v reči, či sa nepreriekne. Zrejme sa rozhodol ušetriť mňa i deti od takýchto starostí, veď časy boli naozaj zlé. Pravdaže sesternicino upozornenie mi zasialo do srdca nepokoj, no čo som mohla urobiť? Ak som to spomenula mužovi, neprezradil sa ani mihnutím oka, povedal iba, že mám byť spokojná. Lenže spokojná som už ťažko mohla byť, vedela som ako to vo svete beží a vedela som aj posúdiť akí sú Nemci.

Zanedlho, bolo to 13. februára 1945, dostali sme čudnú návštevu. Bol večer, keď ktosi zabúchal. Neznámy muž v civile sa domáhal k nám do domu. Kázal zhasiť elektrickú lampu a zapálil len sviešku, ktorú sám priniesol. Pýtal sa na manžela Adama. Bol doma. Neznámy sa mu prihovoril, že prichádza od partizánov a nesie mu od nich odkaz. Ako mu podával lístok, ten spadol na zem. Zohla som sa, že ho zdvihnem a aj pri svetle sviečky som videla, že muž má pod civilnými šatami ešte vojenskú uniformu. Začala som si neznámeho lepšie všímať a spoznala som muža, ktorého som často vídaval v Trenčíne, meno som však nevedela. Neviem si ani teraz naň spomenúť. Viem len toľko, že cez front utiekol z Trenčína s Nemcami. Viac som ho v živote nevidela.

Neznámy hneď odišiel a mužovi zanechal iba ten lístok na ktorom bolo napísané, že 14. februára má prísť do hostinca Fajka v Trenčíne. Viac tam nebolo nič. Muž pravdepodobne „neznámeho“ partizána poznal, veril mu a vybral sa na druhý deň – 14. februára 1945 na určenú schôdzku. No prv, než tam došiel, niekto mu zrejme cestou povedal, že tam chodiť nemá, že doručovateľ lístku je pravdepodobne nemecký konfident. Vracal sa teda domov na bicykli. Cesta bola namáhavá, napadlo veľa snehu. Zrazu v Sedličnej na križovatke dobehlo ho auto s troma gestapákmi. Tí ho zhodili z bicykla a strčili do auta. Kde sa bicykel podel, dodnes nevie. Ale čo tam po ňom, horšie bolo, čo nasledovalo potom. Auto zastalo pred našim domom. Dvaja gestapáci vošli ku mne do kuchyne a pýtali sa na manžela, kam šiel. Povedala som, že nie je doma. Šiel asi do Trenčína po nejaký materiál ako zvyčajne. Keď sa viac odo mňa nedozvedeli, začali robiť domovú prehliadku. Bez výsledku. Na to mi povedali, aby som odviedla niekam jednoročného chlapca, dievčatko bolo práve u starých rodičov – že musím ísť s nimi. Zaviedla som Dušanka do susedov a vošla som do domu, že sa pripravím na cestu. Zrazu mi padol zrak na nemecké auto pod oknom. V ňom môj muž! Vravím Nemcom: „Akože sa na môjho muža vypytujete a máte ho v aute?!“ Oni do mňa, že do toho ma nič, aby som sa len brala. Bola som zúfalá, vedela som, že sa robí niečo strašné, všetkému som však stále nerozumela. Divné mi bolo, že jeden z Nemcov, čo ma zatýkal a volal sa Seidler ma trochu poznal, no teraz sa tváril, akoby ma nikdy nevidel. Tak nás odviezli. Okrem muža a mňa zatkli ešte mužovho otca a brata.

Dva týždne ma vypočúvali a väznili ešte asi so 16-timi ženami v Trenčíne. Pretože som však o mužovej činnosti naozaj nič nevedela, prepustili ma. Po čase prepustili aj mužovho brata. Otec tam zostal a neskôr ho väznili v Nemecku.

Po prepustení z väzenia som chodievala navštevovať manžela. Doniesla som mu aspoň čisté prádlo. Bola som za ním druhý raz. Pamätám sa ako vtedy zavolal na mňa od škrabania zemiakov: „Olinka“ a zakýval mi rukou. Vtedy som ho videla naposledy. Keď som o týždeň prišla s batôžkom, povedali mi, že mám ísť domov, že mi muža prepustili a poslali domov. Zakrútila sa mi hlava. Domov? Kedy? Ako? Veď doma nie je. Motkala som sa tam, nevediac čo si počať. Vedela som, že je to klamstvo.

Pristúpil ku mne jeden gardista, čo tam zrejme držal stráž a ktorého som trochu poznala, lebo som s jeho ženou kedysi pracovala. Ľútostivo na mňa pozrel a vytiahol drobný lístok na ktorom bolo 18 mien. Medzi nimi aj meno môjho muža. Hovoril, že darmo by som muža hľadala, že ho 20. marca 1945 spolu s tými 17-timi Nemci bez súdu zastrelili na trenčianskej Brezine.

Vrátila som sa domov s ťažkou ranou v srdci. Tam je náš spokojný život, naše nádeje. Nebolo mi ľahko, verte mi, ale boli tu deti a tak som sa musela vzchopiť a starať sa o nich, keď ich fašisti pripravili o otca – živiteľa.

Bolo po vojne. Pre mnohých radosť, pre mňa – i radosť i žiaľ. A v tom čase ma viac gniavil žiaľ, lebo rana po strate dobrého, milého muža bola ešte príliš čerstvá. Bolo mi treba nájsť jeho telo a dôstojne ho pochovať.

Otvárali hroby na Brezine. Čo tam bolo trúchlivých stretnutí. Jeden si našiel muža, syna, brata, len ja som nemohla nájsť svojho muža. V tom hrobe, kde mali byť osemnásti, boli iba šestnásti, ani jeden z nich môj muž, aj keď mŕtvoly bolo ťažké identifikovať. Predsa viem, že na Brezine je jeho hrob! Prečo?

Keď sa otec vrátil z Nemecka, hovoril, že Adam veľmi túžil po živote, hoci vedel, že ho čaká smrť. Zastrájal sa, že fašistom musí ujsť. Možno, sa mu podarilo z miesta popravy kúsok ujsť, no určite tam padol a Nemci ho zakopali kde bol, aby ho nemuseli prenášať. Každý vie, že Brezina nevydala všetky svoje tajomstvá dodnes, ba hádam sa nik už nedozvie o všetkých tých zverstvách, čo sa tam popáchali.

Ešte jeden fakt svedčí o jeho spoločnej smrti s ostatnými, na osudnom lístku napísanými. Keď pri otvorení hrobu chýbali dve telá a prítomní sa dozvedeli, že jeden z nich bol krajčír, odovzdali mi utrápenej vreckovku s náprstkom. Bezpečne som poznala, že sú to veci môjho muža a tak Brezina je určite miestom posledných chvíľ jeho života.

To je všetko, celá tá bolestná cesta, ktorú som vtedy musela prejsť. Zostala som sama so svojimi deťmi. Boli bystré a dobré. Škoda len, že Dušanko po maturite mi tragicky zahynul. Ďalšia ťažká rana v živote. Vierka je vydatá, žije si spokojne. Vychovávam jej vnúčatá. Ja mám druhého muža, žijeme spokojne, aj naše ďalšie deti, ktoré sa nám narodili už v slobodnej vlasti.

Sloboda“ Často človek ani dosť dobre nechápe, čo je to. Ba či to pochopia mladí, tí čo sa už po vojne narodili? Myslím si však, že ja už trochu viem, čo je to sloboda. Je to veľa, veľa bolesti, strachu a utrpenia prežitého preto, aby iní nemuseli trpieť a báť sa o svoje šťastie a svoj pokoj.

Poznámka autora: Podľa súdnych protokolov o vykopávkach na trenčianskej Brezine, brat umučeného Michal Poruban, identifikoval Adama Porubana v poslednom siedmom hrobe.

Narodil sa 30. júla 1924 v Naguokete, v štáte IOWA v USA. Bol slobodný. Otec vlastnil továreň na krémy. Študoval na stredne škole v Maguokete, kde aj v roku 1941 maturoval. V septembri 1941 sa zapísal na Wiskonsinskú univerzitu, kde študoval filozofiu. Univerzitu opustil vo februári 1942, aby vstúpil do armády USA ako kadet-letec. Urobil letecký výcvik a v máji 1944 sa stal pilotom – bombardérom, dôstojníkom armády USA. V októbri 1944 bol James pridelený do zámoria. Posádka lietadla, ktorej členom bol aj James, mala základňu vo Foggii v Taliansku. 20. novembra 1944 bol James vyhlásený za nezvestného pri lete nad Československom.

Jamesove lietadlo bolo zostrelené nad horami obce Stará Turá. Vyskočil pomocou padáka a zachránil sa. Skrýval sa potom u ilegálneho pracovníka – učiteľa Stanislava Hlubockého na Starej Turej pod iným menom a nepravou legitimizáciou, na ktorej bol uvedený ako hluchonemý.

Na udanie dvoch žien, ktoré bývali u Hlubockých ako podnájomníčky, prišli dňa 16. decembra 1944 gardisti v uniformách POHG a gestapáci do bytu Hlubockých a zaistili Jamesa spolu s Andrejom Chorvátom, ktorý sa tu tiež skrýval. Odviezli ich do väzenia v Novom Meste nad Váhom a odtiaľ aj so Stanislavom Hlubockým, ktorého medzitým tiež zatkli do Trenčína. Tam ich brutálnym spôsobom vyšetrovali. Dňa 23. decembra 1944 všetkých troch vyviezli na Brezinu, zastrelili a v šiestom hromadnom v časti Vápenica pochovali.

Po exhumácii bol prevezený spolu so Stanislavom Hlubockým a Andrejom Chorvátom na Starú Turú, kde bol na miestnom cintoríne pochovaný.

O rok prišli pre jeho pozostatky americkí vojaci, ktorí ich previezli do Washingtonu.

Narodil sa 3. septembra 1910 na Starej Turej. Bol slobodný, povolaním učiteľ. Jeho sestra Bohuslava Hlubocká o ňom hovorí:

„Bol synom riaditeľa meštianskej školy Jána Chorváta. Od malička bol vychovávaný k láske a súcitu k tým najchudobnejším. Už ako malý chlapec, len čo začal chodiť do školy, našiel si vždy takého kamaráta, ktorý bol buď sirotou, alebo ktorá nemal často čo do úst vložiť. Doviedol ho domov, aby mu rodičia dali najesť. To bol u neho bežný zjav.

Už od malička nenávidel krivdu a povyšovanie sa. Neraz sedával s podopretou hlavou, zadívaný kdesi do neznáma a rozmýšľal. Keď sa ho matka alebo sestry pýtali, čo toľko rozmýšľa, odpovedal : „Prečo je toľko biedy na svete, prečo jedni majú a druhí sú biedni, otrhaní“?

Sám bol vychovávaný v skromnosti, tak ako aj my ostatní. Náš dobrý otec sa nestaral len o nás, ale ako učiteľ a riaditeľ tiež o chudobných žiakov. Nie jedného nadaného žiaka dal na vlastné útraty študovať bez toho, aby čakal, že sa mu to vráti. A tak si môžete domyslieť, že tam, kde boli 4 deti, sa veru z vtedajšieho učiteľského platu skromne žilo. Tak bol zvyknutý aj môj brat Andrej.

Bol tiež učiteľom. Kdekoľvek učil, všade podporoval chudobné deti, dával im všetko zdarma, či už knižky, zošity, ba neraz i šatstvo. Sám však nemal pomaly dobrého kabáta a neraz som mu sama posielala šatstvo po manželovi.

Jeho vysoká inteligencia, všestranná nadanosť či už v písaní básní, učení cudzích reči ako samouk a tiež kreslenie a hudba, nedali mu nikdy leňošiť. Vždy čosi podnikla. A tak krátko predtým ako fašisti obsadili našu krásnu vlasť, musel do dočasného dôchodku, lebo na východnom Slovensku, kde učil dva roky v Bystrom nad Topľou, ochorel na tuberkulózu. Ubíjala ho samota. Chorý sa vrátil do Starej Turej k rodičom. Pracoval v malej továrničke „vareškárov“ kde si turanskí kopaničiari zarábali na chlebíček. Tu bol návrhárom – kresličom. Bol tu obľúbený ako veselý, čestný a citová človek a kamarát.

Zvlášť po jeho smrti dlho ľudia na neho spomínali, či už spolupracovníci alebo bývalí žiaci. Všetkým bol kamarátom, každého vedel potešiť, každému poradiť. V škole vyžadoval disciplínu, poriadok, ale po vyučovaní sa zase zahral so žiakmi, neraz liezol s nimi i po stromoch.

Keď prišli neblahé vojnové roky, bol medzi prvými, ktorí sa nebojácne postavili proti gardistickej zberbe. Za to sa dostal na listinu tých, ktorí mali byť zlikvidovaní. Vedel, kde je jeho miesto. 6. septembra 1944 odišiel do Banskej Bystrice, kde sa prihlásil k partizánom a stal sa tlmočníkom v štábe Jegorova, neskoršie Nikolajeva. Ovládal ruský a nemecký jazyk. Keď od nás odchádzal, ťažko sme sa s ním lúčili. Prosili sme ho, aby nešiel, že je chorý. On bol však pevne rozhodnutý a odradiť sa nedal. S veľkým žiaľom sme ho vyprevádzali, ako keby sme boli vedel, že sa už nevráti. Vrátil sa, ale len na pár dní.

Po troch mesiacoch tuhej zimy, po prepadnutí hitlerovcami, rozpŕchli sa hladní, bez šatstva a streliva, unavení partizáni po horách. Aj brat, úplne vysilený, s omrzlinami a hnisavými ranami, v horúčke, bol nájdený a odnesený dobrými ľuďmi do malého domčeka pod horou nad Prievidzou. Odtiaľto sme dostali od neho lístok tohto znenia: „Drahí moji, urýchlene, obratom, ale najkratšou cestou mi pošlite občiansku legitimáciu, prádlo a vrchné šatstvo, lebo mi všetko zhorelo, tiež aj peniaze. Zo mňa je už žobrák. Všetkých bozkávam, najmä mamuľku, snáď v krátkom čase prídem domov aspoň zomrieť… Žiadané veci mi pošlite na adresu na obálke, je to adresa listára, ktorý mi dá ihneď informácie. Ak by to snáď chcel niekto doniesť, vrelá vďaka. Váš Andrej.“

Môj dobrý muž dlho nerozmýšľal, bol ochotný vydať sa na cestu. Potreboval však cestovné povolenie, ktoré si vyžiadal. Tým sme sa dostali do podozrenia a boli sme pozorovaní.

Keď sa môj muž dostal na uvedené miesto, uviedli ho do malej izbietky, kde ležal na posteli švagor, môj brať. Bol celý obviazaný, vychudnutý. Od šťastia a dojatia plakali obaja. Dňa 10.. decembra 1944 ho prestrojeného doviedol domov, kde sme ho očistili a ošetrili. Bol šťastný, hovorieval : „Len keď som už doma, aj keď som len zomrieť prišiel.“

Nikto z nás netušil, že o týždeň, 16. decembra 1944 dovedie gardista – zradca, náš sused – na udanie dvoch žien, ktoré bývali v našom dome ako podnájomníčky-gardistov v uniformách POHG s jedného gestapáka. Obsadili jediný chod do domu a gardista s gestapákom vybehli hore schodmi rovno do izby. V prvej izbe nikoho nenašli, v druhej však ležali v horúčke môj brat Andrej a americký letec James Kirchhoff, ktorý sa u nás skrýval pod iným menom s nepravou legitimáciou. Tento mal v rukách anglické časopisy, ktoré som mu v rýchlosti vytrhla z rúk a vopchala pod gauč. Rádio hralo, počúvali sme Moskvu. Rýchlo som ešte stačila poschovávať doklady, aby sa nedostali do rúk gestapáka a gardistov. Žandára, ktorý ich doprevádzal, som oslovila prosebným hlasom: „Načo ste ich sem doviedli, veď brat prišiel domov len zomrieť.“ Gardista na to: „Dolu z postele, keď vedel partizánčiť, musí ísť s nami!“ Gestapák povedal: „Aaa, lasse das Schwein nur da.“ (Nechaj tú sviňu tu). Ale gardista prikázal: „Dolu z postele, keď vedel partizánčiť!“ Darmo som prosila. Brata i amerického letca odviedli. Bolestné tom bolo tým viac, že Nemec ukázal súcit, ale náš človek zradil vlastného brata. To, čo nasledovalo potom, sa dá ťažko opísať. Pre mňa to znamená jatrenie rán, ktoré sa nikdy nezahoja a bude bolieť až do smrti. Moje malé deti sa nedali utíšiť. Bolestný bol pohľad za odvádzanými. Boli odvezení do Nového Mesta nad Váhom, kde som im tajne do týždňa nosila jesť. O týždeň ich odviezli do Trenčína na výsluch. Jeden ich spoluväzeň mi hovoril o tom, ako ich trápili, mučili. 28. decembra 1944 spolu aj s mojím mužom boli odvezení spoločne v jednom aute na Brezinu, kde boli popravení.

Viete si predstaviť tie mnohé bezsenné noci za celé tie roky, v ktorých som videla mojich drahých stáť nad otvoreným hrobom ako ich odzadu zasiahla smrtiaca guľka?

Vždy keď si na to pomyslím, zabolí ma pri srdci. Zvlášť spomienka na môjho dobrého brata veľmi bolí, lebo on všetko obetoval za náš lepší život. Tešil sa. Že krivdy páchajúce na pracujúcich budú už konečne odstránené a že všetci budeme jedno. Sám dával, podporoval druhých a odhodlane položil aj svoj mladý život pre blaho svojej vlasti. Najsmutnejšie na tom je, že „vlastná krv“ mu strašne ukrivdila a umučila ho. Táto myšlienka bolí a nedá sa zabudnúť!“

Tak končí jeho sestra Bohuslava Hlubocká.

Andrej študoval na Učiteľskom ústave v Modre. Ako učiteľ pôsobil na Ľudovej škole v Turej Lúke u Venkov, na IV. Štátnej ľudovej škole v Bratislave, na Štátnej ľudovej škole v Bystrom nad Topľou, na Ľudovej škole na Myjave-Starej a Myjave-Brestovej, v Novej Lehote a na Myjave-Rudníku.