Najstaršou zachovanou legendou o živote našich svätcov je legenda „Život svätých pustovníkov Svorada-vyznavača a Benedikta-mučeníka“ od päťkostolného biskupa Maurusa z pol. 11. storočia, ktorý ako novic v zoborskom kláštore sv.Hypolita na vlastné oči videl mnícha Svorada a neskôr sa spriatelil s jeho učeníkom Beňadikom. Po niekoľkých rokoch sa už ako biskup dozvedel od nitrianskeho opáta Filipa o veľmi prísnej askéze pustovníka Svorada, o jeho smrti, o zázrakoch na jeho príhovor, ako aj o zavraždení Beňadika.
Biskup Maurus väčšiu časť legendy venuje sv.Svoradovi. Poukazuje na jeho zvláštne mučeníctvo, neobyčajné sebazapieranie a trýznenie tela a na úžasnú skrúšenosť srdca.
Keď sa tento muž utiahol do pustovníckej samoty na Skalke, na posilnenie svojho duchovného života často zachovával pôst. V čase veľkého 40-dňového pôstusa uspokojil len so 40-timi orechmi. V tieto dni ako aj v iné, rovnako sa venoval modlitbám, bral do rúk sekeru a chodil pracovať do lesa.
Raz, keď pri rúbaní dreva v hore zoslabnutý zamdlel, pristúpil k nemu krásny mládenec, na pohľad ako anjel, naložil ho na vozík a zaviezol ho do jeho jaskyne. Keď sa pustovník prebral z vytrženia, priznal sa svojmu učeníkovi Beňadikovi, čo zažil a prísahou sa zaviazal, aby o tejto udalosti nikomu nepovedal, kým on nezomrie.
Po celodennej ťažkej robote (okrem modlitieb sa pustovníci venovali vyučovaniu okolitého ľudu, obrábaniu pôdy a klčovaniu lesa) ukladal sa Svorad na odpočinok do dubového vydlabaného kláta, ktorý ohradil tŕním. Okrem toho si dal na hlavu drevenú korunu, na ktorú zo štyroch strán zavesil ťažké kamene, takže keď sa ospalá hlava na ktorúkoľvek stranu naklonila, udrela sa o kameň a on sa hneď prebral.
Krátko pred smrťou sa znova utiahol do zoborského kláštora. V posledných chvíľach života požiadal prítomných mníchov, aby ho – až skoná, nevyzliekli z rúcha, kým nepríde opát Filip. A vtedy sa ukázalo jeho mučeníctvo. Na vyzlečenom tele našli železnú reťaz hlboko vrastenú do mäsa. Keď ju chceli stiahnuť, silne bolo počuť zvuk praskajúcich rebier.
Po smrti svojho učiteľa žil sv. Beňadik na Skalke ešte tri roky. V roku 1033 ho prepadli zbojníci a žiadali peniaze. Keďže žiadne peniaze nenašli, vytiahli ho z jaskyne, zabili a mŕtve telo zhodili zo skaly do Váhu. Odvtedy ľudia vídali veľkého orla sedávať na brehu akoby čosi pozoroval. Po roku vytiahli Beňadikovo telo z vody neporušené.
Pltníci plaviaci sa po Váhu okolo Skalky uctievali sv. Beňadika ako svojho patróna a ochrancu.
V legende sa spomínajú zázraky, ktoré sa stali po smrti svätcov:
Raz sa zbojníci, ktorých tlupy obývali horské samoty, pobili tak, až jedného ťažko zranili. Keď zistili, že už nedýcha, odniesli ho do jaskyne, kde kedysi žili pustovníci a chceli ho tam pochovať. On sa však odrazu prebral a začal vstávať. Ostatní sa zľakli a utekali preč. Zbojník ich volal nazad a hovoril, že ho sv. Svorad vzkriesil k životu. Z jaskyne už neodišiel, žil tam ako pustovník.
Ďalší zázrak sa stal v Nitre. Obesili tam jedného zločinca, ktorý bol zázračne vyslobodený a sám prišiel potom za opátom Filipom, aby mu porozprával, čo sa stalo: keď bol odsúdený, vzýval meno pustovníka Andreja, a keď už ho dvíhali na šibenicu, on ho svojimi rukami pridržal. Keď sa všetci okolostojaci vrátili domov v domnienke, že je mŕtvy, on ho odviazal a prepustil.
